10.12.2014 10:59
I tak by mohol znieť podtitul Medzinárodnej konferencie venovanej stavu tatranského lesa desať rokov po veľkej vetrovej kalamite z 19. novembra 2004. Konala sa 20. a 21. novembra 2014 na Štrbskom Plese a hlavné témy príspevkov sa týkali spracovania kalamít a výnimkových konaní, revitalizácie lesných ekosystémov na území Tatier a ochrane lesa na území spravovanom Štátnymi lesmi TANAPu.
Prednášajúci zo Štátnych lesov TANAPu a mnohých vedeckých inštitúcií zo Slovenska a zahraničia sa dotkli aj zmien na kalamitných plochách indikovaných mikroflórou a pôdnymi nematódami (červy), vplyvu kalamity na hydrologické pomery povodia hornej časti rieky Poprad, zásob uhlíka na kalamitných plochách, energetických a látkových zmien na plochách postihnutých vetrovou a lykožrútovou kalamitou. Hovorilo sa aj o sukcesných zmenách vegetácie na kalamitných plochách a o šírení podkôrneho hmyzu po vetrovej kalamite. Lesníci i vedci pritom spoločne konštatovali, že ich – vzhľadom na rozsah a dôsledky vetrovej kalamity spred desiatich rokov – prekvapila sila samotnej prírody.
„V prvom rade je to rýchlosť rozmnožovania sa podkôrneho hmyzu a odumieranie tatranského lesa v bezzásahovej zóne. Ale na druhej strane ma prekvapila aj sila prírody v revitalizačnom procese a obrovský podiel prirodzeného zmladenia na plochách postihnutých vetrovou kalamitou, na ktorých bolo kalamitné drevo spracované a ktoré boli uvoľnené,“ povedal na margo zmien lesných spoločenstiev v Tatranskom národnom parku počas uplynulých desiatich rokov Peter Líška, riaditeľ Štátnych lesov TANAPu.
S obnovou lesa na kalamitných plochách po spracovaní kalamitného dreva sú podľa Petra Fleischera, vedúceho Výskumnej stanice Štátnych lesov TANAPu spokojní aj tatranskí výskumníci. „Potvrdzuje sa, že proces obnovy ide veľmi dobre, čo často nemohli konštatovať naši predchodcovia v minulosti. Teraz je to aj vďaka pre obnovu lesa priaznivým podmienkam – dostatku vlahy a vysokým teplotám. Počiatočné problémy s náhlym uvoľnením živín z horných vrstiev pôdy sa stabilizovali a dnes už tento problém nevidíme. Rovnako ako eróziu na plochách, ktoré boli poškodené vetrovou kalamitou či obohacovanie tečúcich vôd látkami, ktoré sa uvoľňujú pri mineralizácii. Aj to poukazuje na stabilizáciu pomerov po kalamite“.
Na základe doteraz získaných vedeckých poznatkov v tomto území možno podľa Petra Fleischera aspoň v náznakoch predpovedať, aké budú Tatry o ďalších desať rokov. „To je výzva pre nás všetkých, pretože pred nami sú pravdepodobne ďalšie významné zmeny a skúsenosti z posledného roka ukazujú, že aj lokality a porasty, ktoré sme považovali za stabilné, môžu byť za týchto extrémnych podmienok výrazne poškodené. Veľa závisí od toho, ako sa budú vyvíjať klimatické podmienky. Ale základ je postavený veľmi dobre, porasty sú vysoko diferencované a to dáva predpoklad, aby boli maximálne odolné a zároveň schopné rýchlo reagovať na narušenie.“
Napriek práve spomenutému priaznivému vývoju šírenie podkôrneho hmyzu do okolitých porastov naďalej pokračuje. „Keď sme pred desiatimi rokmi videli po prvýkrát suchý les v Národnom parku Šumava, boli naše lesy ešte zelené. Dnes môžeme konštatovať, že tatranský les má presne takú istú podobu ako v tom čase les vo veľkoplošnom chránenom území na Šumave: v bezzásahových zónach TANAPu je smrekový les vyschnutý a okolo neho sa rozprestierajú veľké plochy holín po lykožrútovej kalamite. Nie sú však bez života, po desiatich rokoch od veľkej vetrovej kalamity sú veľmi pekne zrevitalizované aj vďaka vplyvu človeka a sú základom pre vznik diferencovaného, či už vekovo, priestorovo tak aj druhovo, nového silného lesa. Na ich obnove sa z viac ako polovice podieľa prirodzené zmladenie, zvyšok je prácou človeka, ktorý do novovznikajúcich lesných porastov postupne vnáša predovšetkým tie druhy drevín, ktoré by sa na tieto plochy samé nedostali a ktoré budú absentovať aj pri pozvoľnej obnove lesa v bezzásahovej zóne. V nej zatiaľ prebieha proces rastu prípravných drevín, najmä jarabiny a skoro výhradne smreka. Môžeme očakávať, že opätovne monokultúrne smrekové porasty v tomto území sa rozpadnú aj v budúcnosti. Dôvodom nebude len lykožrút, ale aj výrazné klimatické zmeny, ktoré za niekoľko desaťročí vytlačia smrek v tomto území mimo klimatického optima. A nám nezostane nič iné, iba znovu sledovať, ako smrekové porasty v týchto územiach postupne odumierajú,“ konštatuje Peter Líška.
Budúcnosť lesov v území, kde bolo nespracované kalamitné drevo ponechané na spontánny vývoj, je zatiaľ otvorená aj podľa Petra Fleischera: „Obnova tam ide pomalšie a navyše druhové zloženie je jednoduchšie. Až budúcnosť ukáže, či dnešná vyššia diverzita a nižší počet drevín na spracovaných plochách, alebo naopak, nižšia diverzita a vyššie počty na nespracovaných lokalitách budú vhodnejším prístupom pre stabilnejšie tatranské lesné spoločenstvá.“