Je medzi nami nemálo takých, ktorí majú radi pokojné zákutia prírody. Vystupujú na skalnaté vrcholy, zostupujú do dolín, oddychujú pri hučiacich bystrinách. Majú možnosť a využívajú každú príležitosť. Sú však medzi nami i tí, ktorí takúto možnosť stratili a dať im príležitosť sme akosi opomenuli…
S o to väčšou starostlivosťou sme sa zamerali na vytvorenie siete značkovaných turistických chodníkov pre ľudí so zníženou schopnosťou pohybu práve v Tatranskom národnom parku. Projekt TATRY BEZ BARIER budujeme v spolupráci so spoločnosťou Hartmann-Rico. Dokázali sme tak realizovať spoločný záujem – sprístupniť naše najvyššie hory aj tým, ktorí sa na vlastných nohách do hôr už nedostanú.
K prvým štyrom trasám vybudovaným a vyznačeným v roku 2007, označeným známym symbolom telesne postihnutých, pribudli v roku 2008 ďalšie štyri. Pre bezbariérový prístup je vhodne upravený a označený chodník na Popradské pleso, v Bobroveckej a Tichej doline v Západných Tatrách a na lesnej ceste na Zverovke vedúcej Roháčskou dolinou k Ťatliakovej chate. Spoločne s chodníkmi k Rainerovej chate, v Bielovodskej doline, v Tatranskej Javorine a v Prielome Dunajca v PIENAPe, je tak na území Tatranského a Pieninského národného parku sprístupnených už viac ako tridsať kilometrov pre ľudí so zníženou schopnosťou pohybu. Spoločne s nami majú tak možnosť nahliadnuť do tajov a krás tatranskej prírody.
Veríme, že sme to zvládli a želáme si, aby sa aj oni na potulky tatranskou prírodou opätovne radi vracali.
Západné Tatry sú mladým horstvom, južné svahy sú kratšie a strmšie, severné dlhšie s miernejším sklonom. Hlavný hrebeň je 37 km dlhý, prevažná väčšina vrcholov je vyššia ako 2000 m n. m., najvyšším z nich je Bystrá (2248 m n.m.). Vegetácia v tejto časti Tatier utrpela najmä vplyvom pasenia, predovšetkým vysokohorského salašníctva a pálenia dreveného uhlia. Klčovaním kosodreviny klesla horná hranica lesa o 150 m.
Bobrovecká dolina nachádzajúca sa v severnej časti Západných Tatier je ľadovcovou dolinou s prirodzeným výskytom teplých prameňov, ktoré dnes z podzemia výdatne zásobujú oravické termálne kúpaliská. V minulosti sa z okolitých vápencov pálilo vápno, základy vápenných pecí sa zachovali dodnes. V súčasnosti je Bobrovecká dolina vodným zdrojom Oravského skupinového vodovodu zásobujúcim pitnou vodou takmer všetky oravské mestá a obce.
Roháčska dolina je príkladom ľadovcom tvarovaného terénu. Jeho pozostatkom sú v jej závere Roháčske jazerá. Návštevníkovi sa už počas prechádzky po ceste vedúcej k bývalej Ťatliakovej chate naskytujú krásne pohľady na hlavný hrebeň Roháčov, skupinu Baníkova, Troch kôp či Plačlivého, Ostrého Roháča a Volovca. Pri istej dávke šťastia môže pozorný turista vybavený ďalekohľadom pozorovať už z priestoru Roháčskej doliny kamzíka, svišťa či orla skalného.
Popradské pleso leží vo výške 1494 m n. m. v prostrednej časti Mengusovskej doliny, pred ústím Zlomísk na hornej hranici lesa, z jednej strany pod zrázmi Ostrvy, z druhej pod zalesnenými výbežkami Kôpok. V 18. storočí sa nazývalo aj Rybie pleso, pretože bolo jediné na južnej strane Tatier, v ktorom v tom čase žili ryby. Prvá primitívna turistická chata pri Popradskom plese bola postavená v roku 1879 v čase, keď sa začal rozvíjať cestovný ruch.
Prvý jednoduchý jednopriestorový turistický prístrešok v ústí Veľkej Studenej doliny na Starolesnianskej poľane vznikol v roku 1863 zásluhou starosmokoveckého hoteliera Jána Juraja Rainera, ktorý ním chcel uľahčiť výlety svojich zákazníkov do Studených dolín a na Lomnický štít. Svoje poslanie plnila až do roku 1884, o sto rokov neskôr bola zrekonštruovaná a opätovne sprístupnená verejnosti.
Turistický chodník sa vinie Javorovou dolinou popri riečke Javorinka. Názov 10 km dlhej doliny vystihuje skutočnosť, že v okolitých lesoch mali v minulosti významné zastúpenie práve javory. Lesy niekdajšieho javorinského veľkostatku značne utrpeli exploatáciou pre potreby niekdajších javorinských železiarní a lepenkárni, pálením dreveného uhlia a veľkoplošnými holorubmi. Tak sa stalo, že v Javorovej doline je ich zastúpenie minimálne alebo chýbajú úplne.
Náučná geologická plocha Podmuráň
Takmer 16 km dlhá dolina dostala svoj názov podľa potoka Biela voda. Jej dno vystielajú granitové biele okruhliaky. Bielovodská dolina bola už v 18. storočí pastierskym terénom piatich goralských obcí a tak sa aj v jej názvosloví uplatnili ľudové vplyvy z pastierskej terminológie. Platí to aj o dávnejšom názve Podúplazská dolina, ktorý vystihuje alpínsky charakter doliny so strmými trávnatými svahmi posiatymi skaliskami.
Nevšedný a bohatý prírodný potenciál PIENIN využíval človek už v praveku. A hoci tu usídľujúci sa ľud prevažne choval a pásol dobytok alebo v malom ťažil kameň či tehliarsku hlinu, jeho zásahy zanechali na tunajšej prírode len minimálne stopy. V Pieninskom národnom parku je takmer 40 km turistických chodníkov. Jedným z nich je aj viac ako 8 km dlhý náučný chodník prielomom Dunajca s desiatimi zastaveniami.
