Potoky poľských TatierMorské oko – cesty, prte, chodníky
Text: Maciej Krupa
Spočiatku to boli len cestičky. Kamzičie a jelenie prte, pastierske a poľovnícke „pešinky“. Časom ich začali využívať aj turisti. Ako píšu Zofia a Witold Paryskí, „…spočiatku dosť primitívne a úzke…, od roku 1873 značené farbou, najprv jednou, až v medzivojnových rokoch sa prijal systém používania farebného pruhu medzi dvoma bielymi pásmi. Už od konca 19. storočia na najťažších úsekoch turistických chodníkov v skalnatom teréne boli prechody uľahčované trvalým osadením rôzneho druhu oceľových zábradlí, kramlí, reťazí, rebríkov a aj drôtených lán”.
Str. 32 – 43
Chránime prírodu na Bobrovci
Text: Naďa Kališová
V oravskej časti Západných Tatier sa turisti nedostanú na dva vrcholy. Osobitá je uzavretá už dvadsaťšesť rokov. Čo nemohli návštevníci vidieť na nej, sľuboval vrch Bobrovec. Aj ten je však neprístupný. Poliaci sa snažia chrániť vzácnu prírodnú rezerváciu.
Str. 44 – 47
Vidieť nevídané, spoznať nepoznané
Text: Lenka Burdová
Dom pri liptovskojánskom kostole ešte donedávna obývala štvorčlenná rodina. Po tom, čo sa jej členovia spoločne odsťahovali, premenilo sa jeho vnútro na múzeum. V časti pod zemou a potom len v troch pôvodných izbietkach tak majú jeho návštevníci možnosť spoznať nielen prácu baníkov, ale najmä tých, ktorí z nerastu drahocenné kovy získavali a pomocou ohňa a nákovy vyrábali. Vstúpme teda a nechajme sa viesť slovom našej sprievodkyne Kataríny Schrötterovej.
Str. 48 – 53
Neandertálec Tatry pravdepodobne nevidel
Text: Lenka Burdová
Kto by povedal, že Hrádok v Gánovciach má tak zaujímavú pradávnu históriu. Zvlášť, keď z diaľky pripomína len hromadu ledabolo navŕšených skál zarastených vysokou nekosenou trávou. No práve tu sa pred deväťdesiatimi rokmi našiel odliatok lebky neandertálca (Homo Neanderthalensis) a dávno zabudnutá travertínová kopa sa stala lokalitou európskeho a svetového významu.
Str. 54 – 57
Klenot slovenskej flóry
Text: Zuzana Kyselová
Ako nový druh, poniklec slovenský, opísal rastliny ponikleca z okolia Kráľovej Lehoty Gustáv Maurícius Reuss v diele Května Slovenska z roku 1853.
Str. 58 – 61
Ovce pásť, kosiť, alebo...
Text: Jan Cichocki, Agnieszka Waźna
Tatranské lúky v lesnom vegetačnom stupni vznikali stáročia vďaka pastve oviec. Naši predkovia v snahe získať pôdu na poľnohospodárske účely, lesné plochy vypaľovali a klčovali. Tak vzniklo na území Tatier viac ako stodvadsať polian.
Str. 62 – 65
Okrídlené skvosty Tatier
Na území národných parkov v Tatrách môžeme stretnúť nielen vzácne živočíchy ako kamzíka, svišťa alebo medveďa, ale mnoho iných zástupcov fauny, najmä z ríše bezstavovcov. Patria k nim aj motýle, ktorých zistili takmer 1 220 druhov, 950 na slovenskej a 870 na poľskej strane Tatier. Sú medzi nimi aj také, ktoré nikde inde vidieť nemôžeme.
Str. 66 – 73
Tulák v parku
Text: Jozef Hybler
Medzi psovité šelmy žijúce na Slovensku radíme nielen psa domáceho, vlka dravého či líšku hrdzavú. Už niekoľko desaťročí sú novými druhmi v našej faune aj psík medvedíkovitý (Nyctereutes procyonoides) a šakal zlatý (Canis aureus).
Str. 74 – 77
Dve lásky Beaty Lasky
Text: Lenka Burdová
Príbeh, ktorý vám chcem vyrozprávať, sa odohral pred štyristo päťdesiatimi rokmi. Možno sa nestal presne tak, ako ho dnes poznáme. Ale ako hovorí jeho autorka, historička Nora Baráthová, k známym faktom z histórie nebolo treba veľa vymýšľať. A tak, ak máte práve chuť a čas, sa spolu vráťme do čias, keď tatranským lesom vládla tôňa stromov a milujúcej žene na Kežmarskom hrade jej neľútostný manžel.
Str. 78 – 83
Hohenlohe a ľudia vo Vysokých Tatrách
Text: Ivan Bohuš st.
V roku 1879 sa stal majiteľom jednej z najcennejších častí našich malých veľhôr, vtedajšieho „javorinského panstva“, a tak prvým zahraničným, teda neuhorským zemepánom Vysokých Tatier. Bol ním pruský magnát, knieža Christian Kraft Hohenlohe-Ōhringen (1848 – 1926). Postupne si svoje tatranské domínium rozšíril o Vyšné Hágy s Batizovskou a Mengusovskou dolinou vrátane Zlomísk a rôzne pozemky v lendackom, ždiarskom a spišskobelianskom chotári, v oblasti Belianskych Tatier. Srdcovou záležitosťou mu však boli stále predovšetkým Bielovodská a Javorová dolina.
Str. 84 – 91
Maľovaná história jedného salaša
Text: Witold Huculak
Tejto pastierskej koliby niet už dávno. Pominula sa ako mnoho iných, ktoré v minulosti jestvovali na tatranských lúkach. No niekedy ju veľmi dobre poznali nielen pastieri, ale aj turisti putujúci k štítom obklopujúcim Gąsienicowu Halu a aj umelci, ktorí ju zvečnili vo svojich dielach. Bez zveličovania možno povedať, že bola jednou z najdôkladnejšie „omaľovaných” salašov v poľských Tatrách.
Str. 92 – 95
Nezmyselné nápady pôsobia na zmysly...
Text: Beata Słama
Tatry sú národným parkom už vyše polstoročia. Na obranu ich statusu quo existujú administratívne nástroje, ktorých úlohou je zabrániť neuváženým a pre prírodu škodlivým činnostiam, či postaviť sa proti rôznym záujmovým a lobistickým skupinám. Až div, že takmer neporušené pretrvali časy, kedy ešte neboli parkom a že v nich nie sú lanovky, pomníky, bane, fontány a iné výplody ľudskej fantázie. A to aj napriek tomu, že ľudí s túžbou „zdokonaliť” naše hory nebolo málo a jeden nápad striedal druhý. Tak sa deje i naďalej.
Str. 96 – 101
Vzor, ktorý nemá žiadna iná
Text: Lenka Burdová
Dal by sa nazvať i tmavomodrý svet. Plný ornamentov s motívmi zväčša pozbieranými z lúk za domami. Skrášľujúci ženské hlávky i skromné príbytky. Obľúbený pre svoju praktickosť. Modrotlač.
Str. 102 – 105
Zatvorené Tatry, zakázané výlety...
Text: Tomasz Kowalik
Počas druhej svetovej vojny a nemeckej okupácie boli na poľskom území mnohé činnosti obmedzené, či dokonca zakázané. Porušenie predpisov na územiach začlenených do ríše alebo na teritóriu generálneho gouvernementu sa trestalo smrťou. Zakopané a Tatry sa ocitli v špecifickej situácii. Sloboda pohybu osôb inej ako nemeckej národnosti tu bola mimoriadne oklieštená: horské terény boli uzatvorené, prístupné len na základe špeciálneho povolenia. V zakopanských kúpeľoch oddychovali vysoko postavení nemeckí funkcionári, neskôr tu na liečenie prichádzali nemeckí vojaci, ranení počas vojnových operácií.
Str. 106 – 114