Časopis TATRY - Slovensko-poľské vydanie č. 8/2013

Stopy dávnych čias
Všetko to začalo v druhej polovici dvadsiateho storočia. V čase, keď pôvodnú drevenú architektúru v dedinách pod Tatrami začala postupne, no nenávratne nahrádzať tehla, malta a betón. Našlo sa pár ľudí medzi mnohými, ktorí sa pokúsili ľudovú architektúru zachrániť. Vďaka nim jej zvyšky môžeme dnes vidieť v pamiatkových rezerváciách a múzeách ľudovej architektúry.
Text: Lenka Burdová, Zbigniew Ladygin

Na Ťatliačke čaj i prístrešie
Prvú turistickú útulňu v Roháčoch nechal postaviť v roku 1883 lesník Oravského panstva Alexius Demjan (1837 – 1901) z Podbieľa. Postavil ju na úpätí Rákoňa, Volovca a Ostrého Roháča v Roháčskej doline. Stála v nadmorskej výške 1422 metrov, o niečo vyššie než je dnešná Ťatliakova chata nad ľavým brehom Roháčskeho potoka. Malá chatka však čoskoro nestačila záujmu návštevníkov, a tak v roku 1933 tesne pod ňou postavil Klub československých turistov ďalší zrub.
Text: Ján Porvazník

V tiesňave plnej histórie
Ťažko dnes uveriť tomu, že Juráňovou dolinou ponad Juráňov potok vozili spod Veľkej Furkasky na konských povozoch z lúk seno, z lesov drevo a železnú rudu do dedín v údolí. Ale bolo tomu tak. Potvrdzuje to niekoľko pôvodných, no väčšina dnes už zrekonštruovaných drevených podvalov a diery v minulosti vyhĺbené do skál, v ktorých boli drevené podvaly uchytené. Vidieť tu toho ale oveľa viac. Preto na prechádzku náučným chodníkom Juráňova dolina v Národnej prírodnej rezervácii Juráňová dolina by ste si mali rezervovať minimálne tri hodiny času. Skôr sa vám osem kilometrov dlhú trasu sotva podarí prejsť.
Text: Lenka Burdová

Stratení, nájdení.....
Známy tatranský horský vodca mi vyrozprával svoj príbeh o tom, ako pol druha hodiny nevedel v zime na lyžiach trafiť na Zbojnícku chatu. V hustej hmle chodil po doline a keď už si myslel, že našiel stopu, ktorá ho privedie na chatu, vybral sa po nej. Až na mieste, na ktorom sa k stope po prvý raz pripájal, zistil, že je tam už druhýkrát a že vlastne našiel svoju vlastnú stopu. Uvedomil si, že celý čas chodil dokola. Stačilo by, keby mal pri sebe mapu a buzolu. Ale načo by predsa taký skúsený horský vodca bral také niečo so sebou, keď sa išiel v nedeľu ráno len tak prevetrať na lyže do doliny, ktorú tak dobre pozná? Sám seba ironicky obhajoval. A predsa sa mu to stalo.
Text: Peter Svätojánsky

Návod na smrť
Môžete so mnou nesúhlasiť, ale mne to príde, ako keď si kúpite kuchársku knihu, uvaríte podľa jedného z receptov jedlo a keď umriete na otravu, tak vám povedia: nikto vám predsa nekázal variť podľa kuchárskej knihy! Tak je to i s niektorými knižnými sprievodcami po Tatrách. Hoci dávajú návod s presným popisom trasy, zodpovednosť za prípadné nešťastie či dokonca smrť ich autori nenesú. Veď nikto vám predsa nekázal liezť podľa knižného sprievodcu! No ale komu by napadlo kúpiť si knihu, takú či onakú, a po prečítaní ju odložiť do knižnice......
Text: Lenka Burdová

Borovice tatranského lesa
Sú súčasťou horských lesov Tatranského národného parku. Nevytvárajú však súvislé lesné komplexy. Keďže obľubujú svetlo, rastú v nich skôr ako solitéry rozprestierajúce konáre do šírky a vrcholce týčiace priamo k oblohe. Sú nenáročné na stanovište, neprekážajú im ani na živiny chudobné a suché pôdy. Ich drevo je pomerne tvrdé, charakteristické vysokým obsahom aromatických živíc. Borovice. Súčasťou prírodného prostredia nášho najstaršieho národného parku sú už od nepamäti až dodnes tri druhy: borovica lesná, borovica limba a borovica horská, známa skôr ako kosodrevina.
Text: Lenka Burdová

Vraždiace rastliny
Na prechádzkach po vysokohorských chodníkoch obdivujeme panorámu, snažíme sa vypátrať kamzíky, načúvame, odkiaľ prichádzajú hlasy svišťov. Oveľa zriedkavejšie si všímame rastliny. Málokedy si tiež uvedomujeme, že tieto kvety nie sú len ozdobou. Nevinné kvety môžu byť smrteľným jedom, ale môžu i liečiť.
Text: Dominika Kustosz

Čierni rytieri
Trávnaté porasty na okrajoch lúk sú porozrývané akoby voľakto hľadal poklad ukrytý pod trsmi bylín. Plochy odkrytej zeminy sú menšie i väčšie, ich hĺbka nezriedka dosiahne i desiatky centimetrov. Zdá sa, že ten, čo lúku takto spustošil, napokon našiel to, čo hľadal, nehľadiac na to, čo po sebe zanechal. Kto alebo čo je toho pôvodcom? Diviak lesný.
Text: Lenka Burdová

Vlk v Tatrách
Ešte začiatkom 19. storočia žil vlk takmer na celom území dnešného Poľska a Slovenska. Zásluhou človeka jeho počty rapídne klesali, až sa vlk ocitol na pokraji vyhynutia. Spolu so zmenou vzťahu človeka k prírode sa však vlky opätovne vracajú do pôvodných teritórií.
Text: Wojciech Gasienica Byrcyn

Rútiace sa Tatry
V septembri uplynulého roku boli geografovia z pracoviska dendrochronológie Sliezskej univerzity svedkami neobvyklej udalosti, ktorá zmenila tvar jednej z najznámejšej skalnej steny v Poľsku.
Text: Bogdan Gadek, Ryszard Kaczka, Maria Król

Spätí s pastierstvom, zemou a horami
Územie Podtatranského regiónu je pomerne členité nielen z geografického, ale aj z etnického hľadiska. Môžeme hovoriť o niekoľkých osobitých regiónoch, ktoré si dodnes zachovali svojrázne črty tradičnej ľudovej kultúry, a to tak v oblasti hmotnej ako aj duchovnej. Z hľadiska zachovania tradičných kultúrnych hodnôt takouto veľmi výraznou skupinou sú Gorali.
Text: Ján Šuvada

Cesty prvých bádateľov po Tatrách
Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpátegyesület) bol založený 10. augusta 1873 v Starom Smokovci ako prvá turistická organizácia na území Uhorska. Mal celoštátnu pôsobnosť a organizovaný bol na báze regionálnych oddielov vo všetkých turisticky významných oblastiach krajiny. Vysoké Tatry nevynímajúc. O jeho dejinách z turistického aspektu sa v slovenskej i v poľskej tlači objavilo už veľa príspevkov. Téma jeho zásluh o vedecké poznávanie Tatier nebola však doteraz osobitne spracovaná. Vhodnú príležitosť ponúka fakt, že od založenia spolku uplynulo okrúhlych 140 rokov.
Text: Ivan Bohuš st.

Exkurzie bez programu
Každý rok začiatkom septembra sa zo Zakopaného pohýna nemalá skupina turistov oblečených v retro štýle. Podnetom pre takéto podujatia boli v minulosti organizované exkurzie bez programu, akési horské výpravy, ktorých iniciátorom bol v 19. storočí Tytus Chalubinski.
Text: Katarzyna Dzierzbicka

Byť dámov v horách
Vstupovanie do hôr s cieľom ich poznávania a skúmania, neskôr tiež za turistikou, bolo veľmi dlho výsadou výlučne mužov. Spoločnosť celé stáročia predurčovala ženský svet, ktorým bol dom a rodina, v elitných kruhoch 18. a 19. storočia to mohol byť okrem domácnosti aj salón.
Text: Urszula Janicka-Krzywda

Študenti ho milovali
Kežmarský rodák, učiteľ, horolezec, propagátor a nadšenec pre hory, je medzi domácimi horalmi vcelku známy. Každý o ňom píše s úctou, bázňou i zanietením. Alfréd Grosz.
Text: Táňa Hoholíková

Povesti spod Tatier
Najstaršie povesti z Vysokých Tatier pochádzajú z dávnych čias, ktoré boli samá záhada. Ľudia boli vydaní napospas všemocnej prírode, ktorá v tom čase pre nich podľa akéhosi nepochopiteľného záhadného poriadku rozhodovala o tom, či budú alebo nebudú mať čo vložiť do úst, ktorá vládla nad životom, nebezpečenstvom, nad chorobami, láskou a smrťou. To všetko podnecovalo ich bujnú fantáziu.
Text: Táňa Hoholíková

Pilot, na akého sa nezabúda
Tridsaťpäť rokov uplynulo od tragickej smrti pilota, záchranára, kamaráta a priateľa majora Milana Fabíka. Nezahynul síce v horách, ale bol s nimi úzko a bytostne spätý. Odviedol v nich množstvo práce a veľkým dielom prispel k tomu, aby sa ľudia, ktorých v horách postihlo nešťastie, dočkali rýchlej a účinnej pomoci.
Text: Táňa Hoholíková

Mojžiš a tatranská Alpiniáda
Veľká noc 1955. Po niekoľkotýždňových prípravách ktoré zahŕňali zhromažďovanie kompletnej horolezeckej a bivakovej výstroje v Zakopanom a po nachystaní nespočetného množstva balíčkov suchého proviantu pre útočnú a pomocnú skupinu v Krakove, sa trojica speleológov spolu s celou výpravou ocitla na hlbokým snehom zasypanej Hali Panszcyca v ústí doliny s rovnakým názvom.
Text: Krzysztof Birkenmajer