Barbara Chovancová - Prvé obete tejto zimy
A to aj napriek tomu, že každý dobrý hospodár chráni svoj majetok pred samovoľným zničením. V národnom parku o to zvlášť, že les tu plní mimoprodukčné celospoločenské funkcie ponúkajúce jeho návštevníkom možnosť športu, turistiky, oddychu i liečby. Túto schopnosť však les v TANAPe na veľkej ploche na dlhé roky postupne stráca. O podrobnostiach sa autorka porozprávala s Petrom Líškom, riaditeľom Štátnych lesov TANAPu.
Juraj Pacl – Na chate Plesnivec po päťdesiatich rokoch
Vlani uplynulo päťdesiat rokov od leta, v ktorom skupina prírodovedcov zalesňovala lavínové žľaby nad chatou Plesnivec. Po zriadení Výskumnej stanice pri Správe TANAPu (1953) sa výskum územia národného parku výrazne rozšíril a prehĺbil. Chata Plesnivec slúžila predovšetkým ako základňa pre výskumných pracovníkov, turistom poskytovala bezplatne útulok iba pri nepriazni počasia, alebo pri riziku zostupu do doliny za tmy. Juraj Pacl v závere aj vyjadruje svoje názory na opätovné sprístupnenie hrebeňa Belianskych Tatier. „Mýlia sa tí, ktorí tvrdili a tvrdia, že obmedzenie turistiky v Belianskych Tatrách nesplnilo svoj cieľ. Stúpajúc k ich hrebeňu už nájdeme dosť miest, kde sa plesnivce a mnohé ďalšie vzácne rastliny vrátili na svoje pôvodné stanovištia, ba opäť sú „na dosah ruky“ (napr. horce, klinčeky, astry a i.), čo sa im kedysi stalo osudným. Niekoľkoročné vylúčenie turistiky v Belianskych Tatrách rozhodne prispelo k regenerácii jej prírody.“.
Vladimír Kollár – Skupina Saxifraga Vo vrcholovej časti Lomnického štítu je v súčasnosti zaznamenaných 35 druhov kvitnúcich rastlín. Najviac je lomikameňov, až päť druhov. Rastie tu lomikameň protistojnolistý, machovitý, pižmový, karpatský, pochybkovitý. Práve preto sme našu pracovnú skupinu nazvali Saxifraga, čo je latinské meno lomikameňa. Zachovanie a ochrana vzácnej flóry je našou prvoradou úlohou. Pretože v doterajšej histórii existencie pracovísk a zvýšeného turistického ruchu na Lomnickom štíte flóra veľmi utrpela. Najúčinnejšou formou ochrany je práve zainteresovanosť ľudí, ktorí turnusovo na vrchole pracujú. Ústrednou postavou, ktorá dokázala vyvolať záujem o rastliny, je botanička Libuša Paclová (*1928), ktorá slávi v januári pekné životné jubileum.
Peter Fleischer – Obdivovaný spiaci vulkán
Japonsko, aj v dnešnom svete informačného a technického boomu, ktoré zrelativizovali pojem vzdialenosti a času, predstavuje stále čosi vzdialené, exotické a nepoznané. Má nesmierne pestré prírodné pomery, od subtropických lagún s mangrovníkmi až po severskú tundru, má moria, ale aj vysoké hory. Hory a lesy, to je najvýstižnejšia charakteristika povrchu krajiny, veď pohoria tvoria 70% a lesy pokrývajú 67% územia. Pohoria sú najmä sopečného pôvodu, majú strmé svahy, budujú ich sypké, ľahko erodovateľné horniny, náchylné na zosuvy. Osobitné miesto v Japonskom duchovnom živote má hora Fujisan. V mysli Japoncov je zakódovaná aj ako symbol sily, vytrvalosti a harmónie Dnes na Fuji vyjde ročne až okolo 400 000 ľudí.
Mira Kováčiková – Lekár na cestách
V Tatrách ho všetci poznajú ako lekára. No okrem toho bol aj dobrovoľným členom Horskej služby, stál pri zrode leteckej záchrannej služby na Slovensku a roky sa intenzívne venuje teórii horskej medicíny. Jedno však o ňom vie len málo Tatrancov – doktor Igor Miko veľa cestoval. Ako lekár sa zúčastnil viacerých expedícií. Práve tie mu dali – okrem iného – aj silný záujem o problémy expedičnej medicíny. Prvou krajinou, kam sa dostal, bolo Nórsko. Písal sa rok 1972, doktor Miko sa už v Tatrách dávno udomácnil, mal za sebou prvé vážnejšie horolezecké výstupy, aj záchranné akcie. Rok po nórskej ceste sa mu naskytla možnosť spoznať Saharu. Igor Miko sa do Himalájí dostal v roku 1981. Tvrdí, že nemal lezecké ambície, ale za príležitosť zoznámiť sa s problémami výškovej medicíny priamo v teréne bol vďačný.
Tatiana Hoholíková . Kežmarská chata: spomienky priťahujú
6. októbra sa uskutočnilo stretnutie zamestnancov a priateľov bývalej Kežmarskej chaty pri Bielych plesách.. „Dušou“ a organizátorom stretnutia bol Oto Rozložník z Levoče. „Október je pre chatu aj slávnostný aj smutný. Lebo 4. októbra 1942 bola slávnostne otvorená, 7. októbra 1974 zase zhorela,“ povedal. Na stretnutie, okrem väčšej skupiny Kežmarčanov, prišlo aj zopár učiteľov z Vysokej školy poľnohospodárskej, ktorí kedysi prichádzali so študentmi za poznávaním Tatier, turistikou a lyžovaním. Po chate nezostala na brehu Bieleho plesa takmer žiadna stopa. Zvyšky zhoreniska sa časom odstránili, miesto zarástlo.
Okrem spomenutých článkov v časopise nájdete množstvo kratších zaujímavostí, o prírode, o úrazoch a záchranných akciách v horách. Fotoreportáž Ján Slivinského prináša unikátne zábery z odstraňovania vyše 100-ročných drôtov, ktoré zanechal v Belianskych Tatrách
Autorom fotohádaniek v roku 2007 sú čitatelia nášho časopisu a autorom krížovky Anton Hajovský. V čísle je aj vyhodnotenie fotosúťaže, ktorú redakcia vypísala v roku 2007.