Marián Šturcel: Reportáž spod Kriváňa
Už od roku 1972 sledujú „tanapáci“ návštevnosť vysokohorského prostredia TANAPu. Získavajú tak prehľad o množstve, rozložení či národnostnom zložení tých návštevníkov, ktorým sily a záujem dovolia vystúpiť vyššie, ako prísť len na Štrbské Pleso, či do Smokovcov. Údaje slúžia na lepšie nasmerovanie aktivít, ako je napríklad údržba chodníkov a orientačnej siete či dozor v teréne. V utorok 9. augusta 2016 som mal možnosť, ako aj po iné roky, spočítavať turistov pre Štátne lesy TANAPu na Kriváni.
Pavol Kráľ: Nový druh ichtyofauny TANAPu
O kuriozitu v podobe nového živočíšneho druhu žijúceho na území Tatranského národného parku sa v tomto roku postaralo opäť jazero Štrbské pleso. Bol v ňom zistený výskyt ďalšej ryby, zubáča veľkoústeho (Sander lucioperca). Indícia o výskyte zubáča v Štrbskom plese je stará niekoľko rokov, tento živočíšny druh popisovali viacerí potápači, zúčastňujúci sa na akcii Čisté vody. Tohto roku sa však podozrenie definitívne potvrdilo.
Ján Ferenčík: Lykožrútova kalamita v Tatrách nekončí
Kalamity všeobecne sú spájané so škodami, v našom prípade hlavne na lese. Od najväčšej vetrovej z 19. novembra 2004 už uplynulo dvanásť rokov a na mnohých miestach rastie nový les. No následná podkôrnikova kalamita pretrváva rekordne dlho a zdá sa, že jej koniec bude spojený až s úplným vyčerpaním potravných možností, a to sú dospelé smreky a borovice.
Táňa Hoholíková: Pre väčšiu bezpečnosť
Počas augusta a septembra pracovníci Strediska terénnych služieb Štátnych lesov TANAPu opravovali reťaze v Mengusovskej doline nad Žabími plesami a dávali nové rebríky a schodíky. Ide o miesto, kde reťaze boli už dlhé roky, pomáhali turistom prekonať trochu náročnejší úsek na značkovanom turistickom chodníku vedúcom k chate pod Rysmi a ďalej do sedla Váhy a na vrchol Rysov. Čo viedlo k takejto zmene, sme sa opýtali vedúceho strediska Štefana Zavackého, ktorý práce osobne v teréne s kolegami robil.
Peter Svätojánsky: Aj v Tatrách sa dejú zázraky
V neskorých večerných hodinách 7. septembra sa na horských záchranárov obrátila matka poľského turistu. Ten sa sám vybral na túru do Vysokých Tatier. Mal vystúpiť na Končistú. Poslednýkrát telefonovala so synom o pol dvanástej predobedom. Schádzal z vrcholu. Ešte v ten deň sa mal vrátiť späť do Poľska. Keďže tak nespravil ani do zotmenia a na telefonáty neodpovedal, požiadala o pomoc záchranárov HZS.
Marcela Nováková: Pred dvadsiatimi rokmi sa horským vodcom splnil veľký sen
Piateho októbra uplynulo presne dvadsať rokov, odkedy boli slovenskí horskí vodcovia prijatí do Medzinárodnej únie horských vodcov UIAGM. Slovensko bolo prvou krajinou z bývalého východného bloku, ktorej sa podarilo stať sa členom tohto prestížneho svetového zoskupenia horských vodcov. Vo Vysokých Tatrách je dlhoročná tradícia horského vodcovstva. Dôležitým medzníkom bol rok 1874, keď z iniciatívy Dr. Mikuláša Szontagha vznikol Spolok horských vodcov.
Zuzana Homolová: Poklady herbára Múzea Tatranského národného parku
Múzeum TANAPu ako špecializované pracovisko už vyše pol storočia pôsobí na území Tatranského národného parku, jeho ochranného pásma a celého tatranského regiónu. Počas tohto obdobia sa do jeho zbierkových fondov zaradilo množstvo vzácneho materiálu z oblasti zoológie, botaniky, geológie, etnografie a histórie regiónu. Časť z neho múzeum prezentuje prostredníctvom expozícií návštevníkom.
Zuzana Kyselévá: Vždyzelené i jedovaté plavúne
Fylogenetický pôvod plavúňorastov je v rýniorastoch, doteraz najjednoduchších známych vyšších rastlinách, ktorých telo tvoril len jeden orgán – stonka. Vyskytovali sa najmä v silúre, karbóne a perme. Papraďorasty sa zrodili pred 335 miliónmi rokov. Na svet prišli počas karbónu, dávno predtým, než po povrchu našej planéty dupali dinosaury.
Gabriela Chovancová: Malý sedmospáč
Pĺšik lieskový je pomerne rozšíreným druhom na celom území Slovenska, ale v našich tatranských lesoch patrí k zriedkavým. Je to drobný cicavec z čeľade plchovitých. Je jediným žijúcim druhom rodu pĺšik Muscardinus (Kaup, 1829), ale aj najmenším druhom plcha v Európe.
Gustáv Luczy: Spomienka na Choč
Veľký Choč (1 611 m n. m.) je dominantou priľahlej časti Liptova a dolnej Oravy. Čnie nad dolnokubínskym námestím a pri prvom pohľade naň má človek pocit, že ak by sa zhora hodil kameň, na námestí niekoho zasiahne. Ilúzia! Keď som na vrchol s kubínskymi turistami prvýkrát vystúpil, bol som prekvapený, ako je Dolný Kubín ďaleko a ono námestie som z tej diaľky ani nerozoznával. Bol príjemný jarný deň a kvitla nádherná veľkokvetá fialka chočská. Postáli sme v kruhu a spievali ľudovky. Nad nami sa klenula modrá obloha a boli sme mladí.
Mira Kováčiková: Esencia z festivalových pochúťok
Mimoriadne vydarený. Tak hodnotili diváci, porotcovia aj organizátori XXIV. ročník Medzinárodného festivalu horských filmov (MFHF) v Poprade. Ten sa konal v októbri 2016 a priniesol okrem iného 51 súťažných filmov, päť prezentácií a besied s hosťami festivalu, tri fotografické výstavy, divadelné predstavenie a preteky v športovom lezení. A mimo programu množstvo srdečných stretnutí ľudí, ktorých spája láska k horám a prírode.
Andrej Janovský: Pocta Alexandrovi Moyzesovi
V Ždiari v Blaščáckej doline bola 4. septembra 2016 odhalená pamätná tabuľa na drevenici, ktorá patrila hudobnému skladateľovi, profesorovi Alexandrovi Moyzesovi (1906 – 1984), národnému umelcovi. Odhalili ju presne v deň 110. výročia narodenia skladateľa. Obyvateľom Ždiaru i návštevníkom tejto rázovitej obce na úpätí Belianskych Tatier a Spišskej Magury bude pripomínať významnú osobnosť slovenskej hudby, umelca, ktorý žil a tvoril v tomto drevenom dome.
Ivan Bohuš: Ako sa zo Slavkovského štítu nestal Fučíkov štít
Slavkovský štít – rozložitý, 2 452 m n. m. vysoký končiar na konci rázsochy, ktorá sa vo Východnej Vysokej odkláňa od hlavného hrebeňa Vysokých Tatier, smeruje na juhovýchod a stráca sa v lesnom stupni pod Hrebienkom. Pri pohľade od Popradu sa uprostred panorámy Tatier javí ako mierne predsunutý, mohutný vrch zaoblených tvarov a nimi sa očividne líši od väčšiny viditeľných, ostro formovaných a členitých štítov.
Ľuba Rusnáková: Tatranské literárne míľniky Bela Kapolku
Oblúk času, ktorý Belo Kapolka svojou prítomnosťou v Tatrách obsiahol (1958 – 1994), je takmer neporovnateľný vo svojom východisku a na konci. Prišiel sem len trinásť rokov po skončení vojny, keď ešte pozvoľna doznieval predvojnový spôsob života a spomienky na vojnu živo boleli. Napriek tomu to nebol najhorší život, pretože stále pretrvávalo niečo ako ľudská spolupatričnosť, družnosť, nezištné odhodlanie a zápal za správnu vec. Belo Kapolka vedel svoje o tom. Odišiel na prahu prevratných zmien nielen Vysokých Tatier.